• Cirkevné pôsobenie Štefana Mišíka

        • Cirkevné pôsobenie Štefana Mišíka

          (Výsledky bádania z archívu v Sp. Kapitule, dňa 16.11.2005)

          V tejto práci som sa zameriaval hlavne na pôsobenie Štefana Mišíka v cirkvi. Je to z dôvodu, že táto oblasť jeho pôsobenia je najlepšie zdokumentovaná v archíve na Spišskej Kapituly.

          Na úvod začneme jeho narodením.

          Štefan Mišík sa narodil 19. 8. 1844 v Liptovskej Ondrášovej.(Polemiky jeho narodenia sú uvedené v prílohe. Osobne som si to overoval, ale nedospel som k nijakým novým faktom.

          Úplne teda súhlasím s článkom Milana Petráša, až na malú drobnosť. Matrika z roku 1848 hovorí o dátume narodenia jeho sestry ako o 15. 2. 1848. Dátum 19. 2. 1848 sa tam nenachádza.)

          Otec bol evanjelik a matka katolíčka, pochádzajúca z Boršodskej župy. Pri tom za zmienku stojí fakt, že na starobu si ju Štefan Mišík vzal k sebe na faru do Hnilca, kde Barbora Mišíková rod.Vamossy – Nagy dňa 25. 6. 1906 vo veku 88 rokov zomiera na „marazmus senilis.“ Pohrebné obrady vykonal Eduard Haras, farár v Odoríne. Toľko k Mišíkovej rodine.

          Informácie o jeho kňazskom živote čerpám z: „Protocollum Status personalis Sacerdotum Diecesis Scepusiensis ab – anno 1848.“( obr.1,2)

          Štefan Mišík absolvoval šesť tried gymnázia v Levoči, následne štyri roky štúdia teológie a filozofie na Spišskej Kapitule. Ordinovaný za kňaza bol 26. 7. 1868. Hneď na to bol poslaný za kaplána do Nemeckej Ľupče. Roku 1870 bol preložený za kaplána do Ružomberku, roku 1872 do Námestova, roku 1873 do Hniezdneho a v roku 1873 do Igloveghely (Hnilec).

          V Hnilci pobudol ako farár skoro celých 45 rokov. On sám bol z toho veľmi nešťastný. Bol odsunutý na okraj diecézy, do nevľúdneho kraja, medzi ľudí zo zložitými povahami. Sám mnohokrát písal na Spišskú Kapitulu a žiadal o preloženie na iné miesto. Jeho žiadosti však nikdy nebolo vyhovené. Za čo bol Mišík takto trestaný? Ak sa pozrieme na súvislosti odpoveď je jednoduchá. Mišík bol veľký národovec, matičiar a podporovateľ Slovákov. To sa nepáčilo Spišskej Kapitule, skoro úplne obsadenej maďarskou šľachtou. Veď sa len pozrime, kto v danom čase stál na čele diecézy. V rokoch 1892 – 1903 to pol Pavol Szmreczanyi predseda maďarského spolku sv. Ladislava a veľmi horlivý maďarizátor. O biskupovi Alexanderovi Párvom, ktorý stál na čele diecézy v rokoch 1904 – 1919 ani nehovoriac. Môžeme si preto veľmi dobre predstaviť, že Štefan Mišík nepatril medzi obľúbencov Spišskej Kapituly.

          Napriek tomu síce v obmedzených podmienkach, ale predsa vykonával svoje národnostné aktivity. Hoci bol nežiadúci u vtedajšej cirkevnej vrchnosti, používal úctu medzi ostatnými kňazmi. Svedčí o tom Schematizmus z roku 1916, kde sa Štefan Mišík uvádza ako prísediaci diecézneho súdu (assessor, sacra sedes consistorialis) a tiež ako člen conzília vigilantis.

          Teraz by sme sa bližšie pozreli na rok 1919, rok veľkých zmien a rok jeho smrti.

          24. 3. 1919 zomiera v 71. roku života, 48. roku kňažstva a 16. roku biskupskej služby diecézny biskup Dr. Alexander Párvy.

          Po biskupovej smrti majú kanonici povinnosť zvoliť kapitulného vikára, ktorý v čase sedis vakancie riadi diecézu. Tak sa aj stalo a po šiestich dňoch 30. 3. 1919 bol do tohto úradu zvolený dovtedajší pomocný spišský biskup Martin Keberich, ktorý hneď v ten deň napísal list o svojom menovaní (obr. 3,4,) a tiež telegram na nunciatúru do Viedne.(obr.5,6)

          Nastáva však veľmi zaujímavá udalosť, ktorú nemôžeme dôveryhodne vysvetliť.

          16. 4. 1919 píše Keberich list spišským kanonikom, v ktorom vyjadruje svoju abdikáciu.(obr.7,8) List je plný ponosovania na veľmi ťažký úrad, ktorý nevládze uniesť a na svoju neschopnosť hovorí o svojej nehodnosti. O svojom nástupcovi nepíše nič. V závere listu všetko vkladá do vôle Boha. Ďalšie konanie vo veci kapitulného vikára prenecháva kanonikom. Čo viedlo Kebericha k takémuto kroku? Môžeme len hádať. Dôvody uvádzané v liste sa zdajú byť len akýmsi zdvorilostným ospravedlnením. Na tomto mieste radšej nebudem písať dohady o skutočnom dôvode, lebo sa to nedá nijak podložiť.

          Tento jeho krok musel byť kapitule kanonikov známi skôr, lebo hneď v ten istý deň, čiže 16. 4. 1919 zvolila za kapitulného vikára Štefana Mišíka. Prečo práve jeho? Na túto otázku sa nedá dôveryhodne odpovedať.

          Jediný Mišíkov list, ktorý poznáme z tohto obdobia je stručný oznam ministerskému predsedovi Dr. Vavrovi Šrobárovi, v ktorom mu Mišík oznamuje svoje menovanie.(obr.9)

          Jeho menovanie sa pravdepodobne medzi slovenskými kňazmi stretlo s kladnou odozvou. Za všetkých to vyjadruje list farára zo Štrby písany po slovensky, v ktorom dotyčný blahoželá Mišíkovi k zvoleniu a sťažuje sa na krivdy spôsobené nebohým biskupom Párvym.(obr.10)

          Gratulácia prišla tiež od oravského dekana. Avšak Mišík si veľa slávy neužil.

          Dňa 27. 7. 1919 o tretej hodine rannej zomiera v 76. roku života, 51. roku kňažstva, po 102 dňoch strávených na čele spišskej diecézy na „marazmus senilis“. Pohrebné obrady odbavil jeho predchodca Martin Keberich, spišský pomocný biskup dňa 29. 7. 1919 na spišskokapitulskom cintoríne. ( obr.11-14) Po Mišíkovej smrti bol do úradu kapitulného vikára zvolený dňa 4. 8. 1919 Martin Blaha. V úrade zotrval až do 16. 12. 1920 keď bol menovaný za diecézneho Banskobystrického biskupa. Následne na biskupský stolec nastúpil Ján Vojtaššák.

          Na záver som nútený vyjadriť myšlienku, že hoci Štefan Mišík sa nenachádzal nie v najlepších podmienkach a z nie najlepších dôvodov, predsa nezanevrel na slovenský (spišský) ľud. A hoci sa mu v závere života dostalo ocenenie v podobe vysokej cirkevnej funkcie je to len zlomok z toho, čo všetko urobil pre tento kraj a jeho ľud.

          Autor: Lukáš Stolárik

          V Spišskej Novej Vsi Dňa:27.11.2005.